História rádu v Jasove

Presný dátum príchodu premonštrátov do Jasova nemáme písomne doložený, pretože počas tatárskeho vpádu v rokoch 1241-1242 boli písomnosti kláštora zničené. No predpokladá sa, že tu svoje sídlo založili okolo roku 1170, pravdepodobne po príchode z Veľkého Varadína. Premonštráti sem museli prísť niekedy koncom dvanásteho storočia a vybudovali si uprostred panenskej prírody krásneho údolia kláštor, pravdepodobne z dreva. Až jeden z kráľovských dobrodincov, knieža Koloman (mladší brat Belu IV.), začal v roku 1228 stavať novú budovu kláštora, ktorá v období pustošenia Tatármi ešte nebola dokončená. Prvým známym predstaveným kláštora bol prepošt Albert, zvolený do čela rádu v roku 1235. Historicky je doložená skutočnosť, že pod jeho vedením v roku 1255 požiadali jasovskí premonštráti kráľa Belu IV. o znovuuznanie a potvrdenie svojich výsad. Kráľ im nielenže vyhovel, ale odvolávajúc sa na predošlé rozhodnutia svojich kráľovských predkov obdaril jasovský kláštor i novými majetkami a výsadami. Z listiny z roku 1255 vyplýva, že ústredný majetok kláštora ležal na území ohraničenom riečkami Smolník, Hnilec, Ida a späť cez Háj až k prameňom Bodvy.

Za prepošta Alberta bola dobudovaná budova kláštora a konsolidované majetkové pomery rádu. Zaľudnil pozemky kláštora kolonistami a obci Jasov udelil výsady podobné výsadám kráľovských miest. Zaručovali slobodnú voľbu farára, voľbu vlastného richtára, právo usporadúvať trhy a dolovať rudy okrem zlata a striebra. Za to obec musela za každú usadlosť s domom odovzdávať kláštoru tri pondusy striebra a na deň sv. Jána Krstiteľa pridať jedného barana, vedro piva a zákusky. Na sv. Michala a na Vianoce musel každý remeselník obdarovať kláštor vhodným darom. Listina Belu IV. z roku 1255 potvrdila aj právo jasovského kláštora vydávať hodnoverné listiny, to znamená, že sa stal jedným z deviatich hodnoverných miest na území dnešného Slovenska. (Boli to kapituly, nitrianska, bratislavská a spišská; konventy, hronskobeňadický, turčiansky, jasovský, leleský, šahanský a zoborský).

Prepošt Albert zomrel v roku 1257. Napriek celoživotnému úsiliu zanechal majetok kláštora v neutešenom stave. Až po roku 1290, keď Ondrej III. udelil kláštoru privilégiá, ktoré oprávňovali premonštrátov na celom svojom území dolovať rudy okrem striebra, sa situácia čiastočne zlepšila. Spory o majetok však patrili po stáročia k najzákladnejším starostiam kláštora. V 14. storočí sa k nim pridružili aj vnútorné rozpory v kláštore. Členovia rádu, vedomí si svojich práv na voľbu prepošta, sa nevedeli zmieriť s tým, že v roku 1350 Ľudovít Veľký dosadil na prepoštské kreslo cudzieho kňaza, Mikuláša III. Keď protesty adresované nadriadeným cirkevným úradom nepriniesli výsledok, v roku 1364 zbavili prepošta úradu a zvolili si nového z vlastných radov. Kráľ však proti tejto voľbe zakročil a na prepoštské kreslo znovu dosadil svojho chránenca Mikuláša III.      Majetkové spory kláštora sa na krátky čas prerušili v roku 1411, keď kráľ Žigmund daroval úrad prepošta svojmu dvornému kaplánovi Mikulášovi IV. No po jeho smrti v roku 1419 nepokoje na území kláštora znovu vzplanuli. Najprv sa vzbúrili Jasovčania a keď sa ich podarilo upokojiť, dostal sa kláštor do vážneho sporu s Moldavou. V tomto období však zaregistroval kláštor aj významné hospodárske úspechy. Nástupca Mikuláša IV., prepošt Peter II., dal postaviť dva vodné mlyny a v roku 1421 vybudovať v údolí Teplice sústavu rybníkov.

Významným medzníkom v dejinách kláštora je rok 1436, keď na príkaz kráľa Žigmunda jasovský kláštor prebudovali na opevnený hradný kláštor. Odvtedy sa jeho názov v úradných spisoch uvádza ako "castrum Jazo", "castellum", "Jászóvár". Nové hradby aj tak nezabránili vojskám Jána Jiskru, ktorý tu bránil záujmy kráľovnej Alžbety, kláštor obsadiť a držať ho až do roku 1447. Vtedy sa členovia rádu síce do kláštora na krátky čas vrátili, ale v roku 1455 ho opäť museli opustiť, zachraňujúc sa pred bratríckymi vojskami Jána Talafúza. Kláštor niekoľko ráz zmenil majiteľa, až sa napokon v roku 1464 premonštráti mohli definitívne vrátiť do svojho sídla. Kráľ Matej, v snahe odškodniť jasovských premonštrátov za vojnové škody, vydal nariadenie, aby dávky z Abovskej župy za rok 1465, určené kráľovskej komore, dostal jasovský kláštor. Nepodarilo sa ale urovnatť majetkové spory s Moldavou, ktoré sa rozrástli do takých rozmerov, že na žiadosť prepošta Bartolomeja (1472-1479) uvalil pápež Sixtus VI. na mesto Moldavu kliatbu.

Mesto Košice bolo zemepanským susedom kláštorného domínia Jasov. Košickí páni si na kapitálové prenikanie do jeho baní zabezpečili výhodné podmienky. Od Vladislava II. (1471-1516) vymohla rada mestu patronát nad prepozitúrou. S patronátom Košíc nad Jasovom vyslovil v roku 1511 súhlas aj pápež. Mesto Košice malo právo menovať prepošta a dbať o chod vierohodného miesta. Najsmutnejšie časy pre rád nastali po moháčskej bitke, keď sa jasovský premonštrátsky kláštor postupne úplne vyprázdnil. Ešte v roku 1552 mohol prepošt Juraj Ollyas vyslať na obranu jágerského hradu 50 bojovníkov. Onedlho mala rehoľa okrem prepošta už iba jed-ného člena, takže nemohla vykonávať ani úlohu hodnoverného miesta. Podľa zakladacej listiny pat-ril kláštor pod správu kráľovskej koruny, no od roku 1552 do roku 1699 ho spravovali cirkevní hodnostári mimo premonštrátskeho rádu a svetské osoby ako Pavol Nyári, František Pethô a ďalší. S dejinami jasovského kláštora sa spája aj vznik košickej univerzity v roku 1657. Keď totiž Turci v roku 1596 dobyli Jáger (Eger), tamojšia kapitula sa na krátky čas uchýlila do Košíc a potom sa v roku 1614 usadila v Jasove. A práve tu vznikla zakladajúca listina druhej najstaršej univerzity na Slovensku, ktorú 26. februára 1657 vydal biskup Benedictus Kisdy.

V roku 1685 prepadli kláštor vojská Imricha Thokôlyho a vypálili ho. Poslednému commendátorovi z radov svetského kléru Jurajovi Fenessymu sa ho v rokoch 1687-1699 podarilo opraviť. Vtedy sa stal jasovský kláštor z vôle kráľa Leopolda I. s premonštrátskymi kláštormi v Lelese a Veľkom Varadíne majetkom kláštora v Perneku. Ten ho v roku 1700 predal českej premonštrátskej cirkárii za 140 000 rýnskych zlatých. Tak sa dostal Jasov pod správu kláštora v Louke, ktorý odvtedy obsadzoval nielen prepoštské kreslo jasovského kláštora, ale vysielal sem aj administrátorov a rádových mníchov. V máji v roku 1745 prišiel z louckého kláštora do Jasova nový administrátor Ondrej Sauberer. Po smrti prepošta Goldegga obsadil prepoštské kreslo a stál na čele kláštora až do roku 1779. Bol to človek inteligentný a energický. Nielenže dal do poriadku hospodárstvo, ale bez toho, aby sa zadĺžil, dal postaviť na mieste pôvodného hradného kláštora, ktorý do základov zbúrali, novú - v poradí už štvrtú - stavbu v neskorobarokovom slohu. Za prepošta Sauberera sa výrazne zlepšili hospodárske pomery kláštora, ale vzrástla aj jeho autorita ako cirkevnej, politickej a kultúrnej ustanovizne. Saubererovu aktivitu si všimla aj panovníčka Mária Terézia, ktorá ho v roku 1774 menovala za dvorného radcu. V kláštore sa doteraz zachovala údajne vlastnoručne vyšívaná kasula, ktorú mu venovala.

Rozkvet jasovského kláštora opäť netrval dlho. V roku 1787 ho Jozef II. spolu s ostatnými kláštormi zrušil, a to i napriek tomu, že kláštor po rozpustení jezuitského rádu prevzal správu gymnázia v Rožňave a jeho členovia sa okrem kontemplatívnej a pastoračnej činnosti venovali aj vyučovaniu. Kláštor museli opustiť do piatich mesiacov. Archív spolu s najcennejšími predmetmi previezli do Budína a ostatný inventár kláštora bol vydražený. Zrušenie kláštora znamenalo aj likvidáciu hodnoverného miesta, ktoré nenahradil nijaký správny úrad. Preto v roku 1792 spolu 16 žúp žiadalo cisára o obnovenie činnosti hodnoverného miesta. Naliehavým žiadostiam vyhovel až cisár František I. rozhodnutím z 12. marca 1802. Keď sa premonštráti do Jasova vrátili, našli svoje sídlo vyhorené. Novovymenovaný prepošt dr. Ondrej Zasio dal v krátkom čase do poriadku budovu kláštora, obnovil kostoly a obsadil členmi rádu okolité, pôvodne premonštrátske, farnosti v Rudníku, Debradi a Vyšnom Medzeve. Jednou z podmienok obnovenia činnosti rádu bolo, že prevezme správu gymnázií v Rožňave, Levoči, Košiciach a vo Veľkom Varadíne.

Obdobie po roku 1802 patrí k svetlým stránkam v dejinách jasovského premonštrátskeho kláštora, ktoré vrcholí najmä v posledných desaťročiach 19. storočia. Prepošt František Benedek (1893-1900) sa okrem bežnej činnosti rádu a zabezpečenia výučby na katedre filozofie Právnickej akadémie v Košiciach venoval aj obnoveniu a sprístupneniu kláštornej knižnice. Doteraz patrí s počtom 80 000 zväzkov k najvýznamnejším historickým knižným fondom na Slovensku. Rád i priemyselne podnikal. K podnikom, ktoré mal v okolí Jasova, patrili - prevádzka parnej píly, kachličkáreň, tehelňa a výrobne odvodňovacích rúr. Do prenájmu dal rudné bane, hutnú pec, vodný hámor, lom na mramor a päť vodných mlynov. Udržiaval v prevádzke tlačiareň, ktorá pretrvala až do rokov po prvej svetovej vojne. Jasovský konvent vlastnil koncom storočia ornú pôdu, lúky a lesy vo výmere do 40 tisíc katastrálnych jutár (cca 23 tisíc ha), rozkladajúcich sa v piatich stoliciach Uhorska. V roku 1895 sa konvent rozhodol dať reštaurovať Krackerove fresky na klenbe knižnice budapeštianskemu majstrovi Gejzovi Mirkovszkému. Pre kostol kúpili nový organ a dali upraviť okolie rybníkov. Nástupca Františka Benedeka, Menyhért Takács, kúpil pre kláštor nový dom v Budapešti, kde v roku 1902 zriadil bohoslovecký učiteľský ústav - Norbertínum. Dal zaviesť do budovy kláštora vodovod a zriadil elektráreň, ktorá zásobovala energiou aj mestečko Jasov.

Počas Československej republiky v roku 1924 pripojili Jasovský kláštor k československej cirkárii. Rád rozvíjal predovšetkým kontemplatívnu a pastoračnú aktivitu. Premonštrátske gymnáziá boli postupne poštátnené. Premonštráti v Jasove pôsobili až do roku 1950, keď museli svoj kláštor na štyridsať rokov opustiť. Budovu kláštora prevzala v roku 1960 Charita a odvtedy slúžil ako sociálny ústav.
     Kostol sv. Jána Krstiteľa v roku 1970 vyhorel a vzácne Krackerove fresky boli značne poškodené. V roku 1991 ich síce poľskí reštaurátori reštaurovali, ale obnova celého kláštorného areálu potrvá ešte niekoľko rokov.      V roku 1990 sa do jasovského premonštrátskeho kláštora vrátili aj jeho pôvodní majitelia s úmyslom nadviazať na svoje pôvodné poslanie. Po štyridsiatich rokoch sa teda opäť vytvárajú podmienky na to, aby krása barokových fresiek Jána Lukáša Krackera a vzácnych plastík Jána Antona Kraussa v kostole sv. Jána Krstiteľa ožila a spôsobovala radosť ich obdivovateľom.